Mnohí ľudia zažívajú zvláštny paradox. Dosahujú výsledky, napredujú, získavajú uznanie, no napriek tomu majú pocit, že si to v skutočnosti nezaslúžia. Objavuje sa vnútorný hlas, ktorý spochybňuje ich kompetencie a pripisuje úspech náhode alebo šťastiu. Tento fenomén je známy ako impostor syndróm. Nejde o oficiálnu psychiatrickú diagnózu, ale o psychologický vzorec myslenia, ktorý je prekvapivo rozšírený. Podľa štúdie publikovanej v časopise International Journal of Behavioral Science¹ sa s impostor syndrómom stretlo až 70 percent ľudí aspoň raz v živote. Je vhodné však poznamenať, že nejde o nedostatok schopností, ale o skreslené vnímanie vlastnej hodnoty.
Impostor syndróm nevzniká náhodne. Formuje sa postupne na základe skúseností, výchovy a prostredia. Často sa objavuje u ľudí, ktorí vyrastali v prostredí s vysokými nárokmi alebo nejednoznačnou spätnou väzbou. Mozog sa učí vytvárať vzorce hodnotenia seba samého. Ak je dôraz kladený najmä na výkon, môže sa vytvoriť presvedčenie, že hodnota človeka závisí od výsledkov. Paradoxne práve úspešní ľudia sú k impostor syndrómu náchylnejší, pretože si nastavujú vyššie štandardy a častejšie spochybňujú vlastné kompetencie.
Podľa štúdie publikovanej v časopise Journal of General Internal Medicine² je impostor syndróm častý najmä u vysoko výkonných jedincov a súvisí so zvýšenou mierou úzkosti a vyhorenia.
Pocit nedostatočnosti nie je len abstraktný psychologický koncept. Má aj svoje neurobiologické pozadie. Keď človek pochybuje o sebe, aktivujú sa oblasti mozgu spojené so spracovaním hrozieb, najmä amygdala. Zároveň dochádza k zvýšenej aktivite stresovej osi, čo vedie k uvoľňovaniu kortizolu. Tento proces môže znižovať schopnosť racionálneho uvažovania a posilňovať negatívne vnútorné presvedčenia. Podľa štúdie publikovanej v časopise Nature Reviews Neuroscience³ chronický stres ovplyvňuje prepojenie medzi amygdalou a prefrontálnou kôrou, čo znižuje schopnosť regulovať emócie a objektívne hodnotiť situáciu. Myslím si, že práve toto vysvetľuje, prečo logické argumenty často nestačia na prekonanie impostor syndrómu. Ide o hlbšie nastavenie nervového systému.
Intuitívne by sa mohlo zdať, že viac úspechov prinesie viac istoty. V praxi to tak často nefunguje. Impostor syndróm funguje ako uzavretý cyklus. Úspech je pripísaný vonkajším faktorom, napríklad šťastiu alebo pomoci iných. Neúspech je naopak interpretovaný ako dôkaz vlastnej nedostatočnosti. Tento spôsob uvažovania bráni vytvoreniu stabilného pocitu kompetencie. Podľa štúdie publikovanej v časopise Personality and Individual Differences⁴ majú ľudia s impostor syndrómom tendenciu systematicky podceňovať svoje schopnosti bez ohľadu na objektívne výsledky.
Dlhodobé pochybnosti o sebe majú dopad nielen na psychiku, ale aj na fyziológiu. Chronický stres ovplyvňuje hormonálnu rovnováhu, imunitný systém aj energetický metabolizmus. Zvýšené hladiny kortizolu môžu viesť k únave, poruchám spánku a zníženej regenerácii. Nervový systém sa dostáva do režimu neustálej ostražitosti, čo bráni plnohodnotnému využitiu mentálneho aj fyzického potenciálu. V tomto kontexte má význam komplexný prístup k podpore organizmu. Nie len práca s myslením, ale aj podpora biologických procesov, ktoré ovplyvňujú odolnosť voči stresu.
Impostor syndróm nie je dôkazom nedostatočnosti. Je dôkazom toho, že náš mozog môže interpretovať realitu skreslene. Pochopenie mechanizmov, ktoré za týmto fenoménom stoja, je prvým krokom k zmene. Nejde o odstránenie pochybností, ale o schopnosť ich rozpoznať a nenechať sa nimi riadiť.
Z dlhodobého hľadiska je dôležité budovať stabilný vnútorný referenčný rámec, ktorý nie je závislý len od vonkajšieho hodnotenia. Sebadôvera nevzniká náhodou. Je výsledkom pochopenia, skúseností a vedomej práce so sebou samým.
Ing. Mária Zajičková, PhD.
organická chemička, popularizátorka vedy
Vysvetlivky
Amygdala – časť mozgu spracúvajúca strach a hrozby
Kortizol – stresový hormón ovplyvňujúci energiu a reakciu na záťaž
Neurobiológia – štúdium fungovania mozgu a nervového systému
