Praskanie kĺbov patrí medzi bežné návyky, ktoré si mnohí ľudia ani neuvedomujú. Niektorí si dokonca zámerne ohýbajú prsty na rukách, aby „pukli“, pretože im to prináša pocit úľavy alebo uvoľnenia. Zároveň však okolo tohto zvyku vzniklo množstvo mýtov. Často sa hovorí, že praskanie ničí kosti, opotrebúva kĺby alebo vedie k artróze. V skutočnosti je biologická realita podstatne menej dramatická, než sa dlhé roky predpokladalo a dôležité je odlíšiť samotný zvuk od toho, čo sa v kĺbe reálne deje.
Najčastejším vysvetlením je jav nazývaný kavitácia. V kĺboch sa nachádza synoviálna tekutina, ktorá znižuje trenie medzi kĺbovými plochami. Pri rýchlej zmene tlaku v kĺbe sa môžu v tejto tekutine vytvoriť a následne rýchlo zaniknúť malé plynové bubliny. Práve tento proces vytvára charakteristický „praskavý“ zvuk. Nejde teda o trieštenie kostí ani o „odieranie“ kĺbových plôch. Výskumy pomocou magnetickej rezonancie ukázali, že samotné prasknutie kĺbu nie je sprevádzané okamžitým poškodením štruktúr kĺbu¹. Niektoré biomechanické práce zároveň poukazujú na to, že zvuk vzniká v dôsledku náhlej zmeny tlaku v synoviálnej tekutine⁴.
U zdravých jedincov praskanie kĺbov bez bolesti alebo opuchu nie je spojené s vyšším rizikom artrózy. Štúdie publikované v odbornom časopise Journal of the American Board of Family Medicine nepreukázali jasnú súvislosť medzi návykovým praskaním kĺbov a degeneratívnymi zmenami chrupavky². Problém nastáva vtedy, keď je praskanie sprevádzané bolesťou, obmedzenou pohyblivosťou alebo opuchom. V takom prípade už nejde o fyziologický jav, ale o možný prejav preťaženia, zápalu alebo mechanického poškodenia štruktúr kĺbu.
Zaujímavý aspekt je aj subjektívny pocit úľavy po prasknutí kĺbu. Ten nesúvisí s „uvoľnením kostí“, ale skôr so zmenou tlaku v kĺbovom puzdre a aktiváciou nervových receptorov v okolí kĺbu⁵. Mozog môže tento signál interpretovať ako zníženie napätia, čo vedie k pocitu dočasnej úľavy. Tento efekt však nie je dôkazom mechanickej „nápravy“ kĺbu.
Pri bežnom, nebolestivom praskaní neexistuje jasný dôkaz, že by samotný zvuk poškodzoval kĺbové štruktúry. Štúdie sledujúce ľudí s dlhodobým návykom praskať prsty nepreukázali významné zmeny v štruktúre kĺbov v porovnaní s kontrolnou skupinou³. To však neznamená, že každý typ praskania je neškodný. Opakované násilné „lámanie“ do krajnej polohy môže dlhodobo zaťažovať väzy a mäkké tkanivá⁶.
Signálom, že nejde o bežný fyziologický jav, je kombinácia praskania s bolesťou, opuchom alebo zníženou pohyblivosťou. V takých prípadoch môže ísť o začínajúce degeneratívne zmeny, zápal alebo mechanické preťaženie kĺbu. Dôležitým faktorom je aj vek, úroveň fyzickej aktivity a celková záťaž pohybového aparátu.
Praskanie kĺbov samo o sebe neznamená, že sa kosti ničia. Vo väčšine prípadov ide o fyzikálny jav v kĺbovej tekutine, ktorý nie je spojený s poškodením štruktúr. Zároveň však platí, že telo nám často dáva signály. Ak sa k praskaniu pridáva bolesť alebo obmedzenie pohybu, už nejde o „nevinný zvuk“, ale o informáciu, ktorú netreba ignorovať. Kľúčové je teda nie samotné praskanie, ale jeho kontext.
Ing. Mária Zajičková, PhD.
organická chemička, popularizátorka vedy
Vysvetlivky
Artróza – opotrebovanie kĺbovej chrupavky
Kavitácia – vznik a zánik plynových bublín v kĺbe
Synoviálna tekutina – tekutina v kĺboch, ktorá znižuje trenie
Magnetická rezonancia – zobrazovacie vyšetrenie vnútorných štruktúr tela
