Predstava „dám si niečo sladké na nervy“ je v bežnom živote taká prirodzená, že ju málokto spochybňuje. Čokoláda po ťažkom dni, sladký snack po konflikte alebo dezert ako rýchla úľava. Tento vzorec správania však nie je náhoda, ale pomerne presne popísateľná reakcia tela na stres. Myslím si, že práve vzťah medzi stresom a chuťou na sladké patrí medzi najzaujímavejšie príklady toho, ako mozog hľadá rýchlu rovnováhu.
Stres nie je len psychický stav, ale aj hormonálna reakcia. Aktivuje sa os hypotalamus–hypofýza–nadobličky a zvyšuje sa hladina hormónov ako kortizol a adrenalín.
Podľa štúdie publikovanej v časopise Psychoneuroendocrinology¹ je zvýšený kortizol spojený so zmenami v apetíte, najmä so zvýšenou preferenciou energeticky bohatých potravín s vysokým obsahom cukru a tuku. Inými slovami, telo v stresovej situácii nevyhľadáva „zdravé jedlo“, ale rýchly zdroj energie. Glukóza je pre mozog najrýchlejší dostupný zdroj energie. V stresovej situácii mozog vyhodnocuje, že potrebuje rýchlu stabilizáciu energetického stavu.
Podľa prehľadovej štúdie publikovanej v Appetite² môže stres zvyšovať tzv. „reward-driven eating“, teda jedenie riadené odmenou, nie fyziologickou potrebou hladu. Cukor zároveň aktivuje dopamínový systém, ktorý je spojený s pocitom odmeny a krátkodobej úľavy. Preto sladké pôsobí ako rýchle „upokojenie nervov“.
Chuť na sladké po strese nie je slabosť ani nedostatok disciplíny. Je to signál nervového systému, ktorý sa snaží rýchlo obnoviť rovnováhu. Problém nastáva vtedy, keď sa tento mechanizmus opakuje často. Telo sa začne učiť, že stres = cukor. Tým sa vytvára návykový vzorec správania, ktorý nie je riadený hladom, ale emóciami. Konštatujem, že v tomto prípade nejde o nutričný hlad, ale o emocionálnu reguláciu cez jedlo. Opakované siahanie po sladkom v strese môže viesť k výkyvom hladiny glukózy v krvi. Tie následne ovplyvňujú energiu, sústredenie aj náladu. Vysoký príjem jednoduchých cukrov spojený s rýchlymi glykemickými výkyvmi môže následne zvyšovať únavu a zhoršovať reguláciu apetítu uvádza štúdia publikovaná v Nutrients³. Vzniká tak cyklus: stres, sladké, krátka úľava, pokles energie, ďalšia chuť na sladké. Vedci Sinha⁴aTorres & Nowson⁵ zároveň poukazujú na to, že chronický stres významne ovplyvňuje stravovacie správanie a zvyšuje preferenciu vysokoenergetických potravín.
Prvým krokom nie je zákaz sladkého, ale pochopenie signálu. Ak telo žiada cukor po strese, ide o potrebu rýchlej regulácie nervového systému. Funguje preto kombinácia viacerých prístupov. Stabilnejší režim jedla počas dňa znižuje extrémne výkyvy hladu. Dostatočný príjem bielkovín a vlákniny spomaľuje vstrebávanie glukózy a stabilizuje energiu. Rovnako dôležitý je aj samotný stresový manažment, pretože bez jeho riešenia sa signál bude opakovať. Je to biologický signál, ktorý odráža stav nervového systému. A práve preto nie je cieľom ho ignorovať, ale pochopiť, čo sa za ním deje.
Ing. Mária Zajičková, PhD.
organická chemička, popularizátorka vedy
Vysvetlivky
Kortizol – stresový hormón, ktorý pomáha telu reagovať na záťaž a ovplyvňuje aj chuť do jedla
Adrenalín – hormón „rýchlej reakcie“, ktorý aktivuje telo v stresových situáciách
Dopamínový systém – časť mozgu spojená s pocitom odmeny, motiváciou a potešením
Glykemické výkyvy – rýchle zmeny hladiny cukru v krvi po jedle
Reward-driven eating – jedenie riadené pocitom odmeny, nie fyzickým hladom
