„Ilju som sa spýtala, či chce kašu, a on odvetil áno. Takmer som spadla z nôh, lebo som to vôbec nečakala. Dovtedy totiž nepovedal žiadne slovo a ak sa občas vôbec vyjadril, boli to len ťažko definovateľné zvuky. Odrazu to bol zmysluplný súhlas,“ opisuje Bratislavčanka Manon Genčíková (37) prekvapujúci moment, čo nastal krátko po tom, ako synovi začala podávať tabletky karnozínu. Ilja mal vtedy takmer päť rokov. Od narodenia trpel hypotóniou, ktorá mu oslabuje svaly, nevedel sa postaviť, nerozprával.
„On sa ani nezaujímal o ľudí v okolí a hral sa najradšej sám. Zaujať ho však vedeli blikajúce svetlá v reklamách či točiace sa kolieska. Lekári mali podozrenie na autizmus,“ rozpráva pani Manon o svojom jedinom synovi.
Tak, ako mnohí iní, i ona hľadala pomoc okrem lekárov aj v knihách, aj na internete, počúvala rôzne rady, no nad väčšinou z nich len mávla rukou. „Nechcela som ho trápiť hladovkou alebo ho kŕmiť preparátmi, o ktorých som netušila, z čoho pochádzajú,“ naznačuje, čo jej radili na liečbu autizmu. O karnozíne jej povedala priateľka, ktorá bola na vyšetrení u českého lekára MUDr. Michaela Kučeru.
„Vraj nejakým prístrojom zisťuje kondíciu samotných buniek a ich správny stav nastavuje aj pomocou karnozínu. Váhala som, či to vyskúšať. Potom som zistila, kto je a čo robí MUDr. Kučera, a zistila som, že ten človek už má niečo za sebou. Priznávam však, že keď som s Iljom k nemu išla, bola som obozretná,“ netají istú dávku skepticizmu. Po diagnostike Iljovho stavu pomocou špeciálneho počítačového programu však prišlo povzbudivé prekvapenie.
„Viete, že máte typického autistu?“ spýtal sa MUDr. Kučera mamičky zaskočenej správnym úsudkom, ktorý vyčítal z nejakých grafov. „Ja som mu pritom o Iljovom možnom autizme nehovorila nič. Skôr som si myslela, že karnozín by mohol pomôcť jeho hypotónii.
„Od prvých dní, čo sme mu ho začali podávať, sme totiž videli nie kroky, ale skoky v jeho vývoji. Predtým bol poobede už bez energie a taký unavený, že zaspal. Po karnozíne spánok nepotreboval, poobede nespí doteraz a je omnoho živší. Po pár týždňoch sa sám postavil a ja som v úžase nevedela, ako zareagovať. Dovtedy maximálne kľačal. Zmenilo sa i jeho sociálne správanie, už nechce byť sám, ale doslova si nás žiada, aby sme boli pri ňom a hrali sa s ním. A keď povedal prvýkrát mama, povedala som si, že i keby už nič viac nedosiahol, táto skúsenosť stála za to.“